Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ani som sa nenazdal a preletelo päť rokov aj pár mesiacov, odkedy som recenzoval debutový album domácej deathmetalovú minulosť oživujúcej štvorky BLOODY REDEMPTION. Odvtedy sa udialo kadečo, tak celkovo hlavne všetko, čo by sa dá očakávať od druhu, ktorý sa rozhodol vesmír pobaviť tým, že si za priezvisko zvolil označenie „rozumný“, a iste sme ešte v tomto smere nevideli všetko. Takisto si čím ďalej tým častejšie hovorím – kedysi bolo o takomto čase pol štvrtej, teraz je osem či koľko, zvláštne, zľahka nevhodné.
Povedzme, že tok času na druhej strane umožní dozrievanie a zlepšovanie, rozhodne by to malo platiť v hudbe. Podarilo sa niečo také v priestore medzi Revúcou a Banskou Bystricou? Vyše päť a viac rokov starý materiál na „Infected Minds“ mohol z pohľadu deathmetalového fanúšika, ktorý žáner (o niekoľko rokov oslavujúci štyridsiatku, takto napísané to vyzerá desivo) nevníma ako múzeum, vyznievať až ako kolekciu skladieb tak zaprisahaných dávnej minulosti, že odmietajú prítomnosť. Z na kosť orezaných pasáží z hudby prelom 80. a 90. rokov trčal najviac a to, že nie sme v časoch strojom písaných fanzinov s nalepenými zrnitými kópiami xeroxovaných fotiek, sa dalo odhaliť asi iba zo zvuku nahrávky.
Je rok 2022, skupina sa od už zrejme nefunkčného vydavateľstva Support Underground, ktoré pre scénu za niekoľko rokov urobilo kusisko roboty (v zásade diela jedného mimoriadneho nadšenca), presunula k čínskym Awakening Records. Kontrolná otázka, koľko čínskeho metalu ste počuli povedzme ešte pred pätnástimi rokmi? Dnes tam scéna rozhodne je a vydavateľstvá, ktoré sú ochotné investovať do „malých“ či dokonca už dávno nefunkčných spolkov poznám aspoň dve. Nemajú problém udrieť sa po vrecku, nech CD nielen hrá, ale aj vyzerá. Námet na obale mi štýlom pripomenul obrázok na albume baskických BDM krvopijcov STRAPPADO, ale autorom je niekto iný, konkrétne Pen n Ink Designs (o. i. obal „Digitotality“ thrasherov EXORCIZPHOBIA).
Temný výjav so supmi, kostlivcami v hávoch, oltárom, na ktorom sa odohráva pôrod, to celé so staroegyptskými rekvizitami, je na úrovni, zvuk zo štúdia SPK v Badíne je takisto príjemný, čitateľný, plný, v zásade víťazí nad zvukom klasík (ktoré ale milujeme a tak sa toto nuluje), vznikol však tridsať rokov po nich, takže žiadny zázrak. Tak ešte hudba. Náladu, ponurú, hrozivú – hrá sa tu death metal – navodí úvodná inštrumentálka a za ňou sa vyhrnie osem skladieb v duchu klasického kovu smrti, ktorý je svižný, nadupaný, chytľavý, skupine ani na moment nedôjde dych a darí sa jej poslucháča zaujať napriek tomu, že v danom žánri už bolo vymyslené všetko. Čo tu počuť v prvom rade, to je vývoj a vybrúsenie hudby.
BLOODY REDEMPTION naďalej hrajú energicky, agresívne a priamočiaro, bez nejakých vysoko technických exhibícií, a pokiaľ ide o inšpiračné zdroje, dá sa povedať, že za rok 1995 sa ani nepozerajú. Vymizli však postupy typu „ v jednoduchosti je krása“, strunové nástroje svoje party obohacujú o vyhrávky, gitarové sóla a melodika sú tu veľkým plusom a novinkou je väčší príklon ku groove, ako keby vietor zadul aj od Jozefových PSEUDOSAPIENS. Rytmicky živé skladby dopĺňa klasický hlbší deathmetalový rev a pár vyšších polôh, tvorcom sa darí budovať celkom pôsobivú atmosféru a je veľmi sympatické, že u nich prevážila vlastná hudobná tvár a ani mi tak nenapadá žiadny „kult“, ktorému by sa BR nejako extra snažili podobať. Asi sa veľmi nepomýlim v predpovedi, že pre tých, ktorí sú po uši v OSDM, vydali títo štyria chlapíci slovenský deathmetalový album roku 2022.
Veľmi, veľmi staroškolský death metal stále žije aj na Slovensku, niekedy možno až priveľmi, ale ak je urobený takpovediac s citom, fanúšikovia žánru by si mali na polici s CD urobiť miesto.
1. No Lives Left to Live
2. Unknown Evil
3. Vultures Waiting
4. Ancient Knowledge
5. Hit to the Gore
6. The Dark Sides of a Human Soul
7. Beyond the Truth
8. Shotgun Lullaby
9. Rupture of the Dam
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.